História národnej kultúrnej pamiatky – kaštieľa v Krásnej

Prvá stavebná etapa (druhá polovica 16. storočia)

Počiatky kaštieľa, jeho prvú stavebnú etapu po vykonanom dôkladnom archeologickom výskume je potrebné posunúť do obdobia renesancie a jeho výstavba súvisela so správou cirkevných majetkov benediktínskeho opátstva, rozrumeného v roku 1538 uhorským kráľom Jánom Zápoľským.

V polovici 16. storočia po úplnom zničení benediktínskeho kláštora vznikla potreba výstavby opevneného „rehoľného domu".  Pôvodne rozsiahle, no zmenšujúce sa a zdevastované cirkevné majetky, v nepokojných časoch tureckej expanzie a stavovských povstaní, postupne zanikajúceho kláštora pridelil cisár Ferdinand I. v roku 1556 trnavským jezuitom, aby si z ich výnosu postavili rehoľný dom. Jezuitský správcovia mohli ťažko obývať kláštorné budovy, o ktorých už bolo v roku 1590 konštatované, že sú celkom spustnuté. Tento stav vyvolal potrebu výstavby nového objektu, ktorý by vzhľadom na pohnuté časy bol aj do istej miery obranyschopný. Vychádzajúc z týchto historických skutočností a na základe zachovaných architektonických článkov a archeologických nálezov je možné datovať výstavbu kaštieľa do druhej polovice 16. storočia. Nasledujúce nepokoje a darovanie obce Krásnej nad Hornádom Košiciam Štefanom Bocskayom v roku 1605 určite nevytváralo podmienky na vznik takejto stavby až v tomto období.

Kaštieľ postavili na ranostredovekých zaniknutých sídliskových objektoch a archeologickým výskumom odkrytej, doposiaľ bližšie neidentifikovanej kamennej stavbe s predĺženým polkruhovým záverom. Takmer 50 metrov dlhý prízemný jednotrakt pozostávajúci z troch veľkých miestnosti, s rozsiahlym nečleneným suterénom a s dvoma diagonálne situovanými nárožnými baštami, flankujúcimi dve a dve steny kaštieľa, mal hlavný vstup orientovaný na sever, ku kláštornému areálu. Pôvodne bol objekt plochostropý, na stenách prízemia, nad klenbami suterénu boli badateľné kapsy po trámoch, ktoré boli položením nových betónových podláh v 80. rokoch 20. storočia takmer úplne zlikvidované. V podkroví vytvorené štrbinové strieľne, ktoré zvyšovali jeho obranyschopnosť. Či mal kaštieľ aj opevnenie po obvode sa bez ďalšieho archeologického výskumu overiť nedá. Už v tomto období predstavoval kaštieľ kvalitnú architektúru, o čom svedčia sekundárne použité architektonické články kamenných okenných ostení, a zvyšky kompozičného riešenia fasád. Severná centrálna časť fasády bola členená trojdielnou arkádou s polkruhovými archivoltami, ktorou sa priamo vstupovalo do centrálnej sály. Stredné pole arkády bolo širšie a vyššie. Na juhozápadnej bašte bola výzdoba tvorená polkruhovo zaklenutou nikou s okenným otvorom. Nika bola vykladaná v kameni a neskôr ju využila klasicistická prestavba na umiestnenie plastickej výzdoby. Výskum odkryl hlbokú streleckú niku, ktorej strieľňa bola neskôr nahradená sekundárne použitým renesančným oknom, zloženým z dvoch typov ostení. V južnom obvodovom murive centrálnej sály bol vytvorený prevet alebo iná zaklenutá nika. Hlavným traktom viedla amfiláda širokých otvorov, z ktorých jeden je zamurovaný v jedinej zachovanej priečke medzi centrálnym a západným priestorom.

O tvare strechy kaštieľa sa nedá usudzovať vzhľadom k neskorším úpravám. Nie je vylúčené, že nad štrbinovými strieľňami mohla byť renesančná atika, nakoľko už aj strieľne sú murované z tehál, na rozdiel od ostatných múrov, ktoré boli postavené zo zvláštneho, dobre opracovateľného, ale málo trvácneho pieskovca modrosivej farebnosti, ktoré dobre vyčleňuje prvú stavebnú etapu z radu ďalších prestavieb. Rovnako nevieme nič o veľkosti okenných otvorov, ktoré boli opakovane upravované, ani o prípadnej výzdobe interiéru, ktorý prešiel zmenami hneď v nasledujúcej stavebnej etape.

Druhá stavebná etapa (koniec 16. storočia)

K druhej stavebnej etape došlo v krátkom časovom odstupe, zrejme ešte pred Bocskayovskými nepokojmi, teda ešte koncom 16. storočia. V rámci nej bol suterén, pôvodne členený na tri úseky iba vynášacími klenbovými pásmi, nesúcimi priečky prízemia, zaklenutý valenou šalovanou klenbou, čím sa výrazne zvýšila únostnosť podláh prízemia. Prečlenený bol dvoma širokými priečkami, umiestnenými pod vynášacie oblúky na tri priestory. Nezaklenuté ostali iba priestory bášt. Súčasne boli zaklenuté i bočné siene hlavného traktu na prízemí kaštieľa hlbokými valenými klenbami so styčnými lunetovými výsečami s náznakom hrebienkov. Centrálna sála pravdepodobne zaklenutá nebola, nakoľko tomu bránila vysoká vstupná arkáda na severnej stene. Bez klenieb boli stále priestory v baštách.

Tretia stavebná etapa (prvá tretina 17. storočia)

Napriek vrcholiacemu stavovskému odboju a nástupu rekatolizácie v prvej tretine 17. storočia, v tretej stavebnej etape, kaštieľ v Krásnej prechádza úpravami, ktoré zvyšujú jeho reprezentatívnosť. Vstupná fasáda získala atypickú omietkovú výzdobu, pozostávajúcu z roziet, vkladaných medzi rovnoramenné ondrejské kríže, vytvárajúc tak pás umiestnený nad trojdielnu arkádu, rámovanú pilastrami s kamennými pätkami. Bašty dostali klenby, pričom severovýchodná bašta bola zmenená na kaplnku s jedinečnou vegetabilnou štukovou výzdobou so zlátením. Strieľne bášt boli zmenené na neveľké okná. Z tejto stavebnej etapy sa zachovali najstaršie omietky na fasáde s bielym monochrómnym náterom. Ako bol zdobený interiér preukáže až reštaurátorský výskum.

Napriek tomu, že tieto renesančné vývojové fázy objektu sú zaujímavé a robia z kaštieľa najstaršiu zachovanú stavbu obce, jeho najvýznamnejšie úpravy prišli približne o poldruha storočia neskôr.

V roku 1717 získava Krásnu – časť Széplak barón Jakub III. Meško. Predstaviteľ starého rodu pôvodne z Oravy, ktorý postupne získal majetky predovšetkým v západnej časti Uhorska a ktorého rodovým sídlom sa stal kaštieľ vo Fülesi, dnešnom Nikitschi v rakúskom Burgenlande, južne od Neziderského jazera. Rod podporujúci Habsburgovcov a intenzívne sa zúčastňujúci na rekatolizácii, získal okrem Krásnej ďalších vyše 10 obcí v Zemplínskej, Šarišskej a Abovskej župe, ktoré boli skonfiškované Františkovi Rákóczymu. Tak si Meškovci vytvorili nové rozľahlé panstvo aj na východe Uhorska a jeho sídelnými objektmi sa stali kaštiele v Krásnej nad Hornádom a neďalekej Haniske, ktorú získala vdova po Jakubovi III. Barbora v roku 1744.

Meškovci získali Krásnu v takmer vyľudnenom stave. Začiatkom 18. storočia tu žili iba 4 rodiny. Ešte aj v roku 1772 je tu evidovaných len 11 želiarskych rodín. Ale hospodárske, stavebné s spoločenské aktivity rodu mimoriadne zveľadili získané majetky vrátane s nimi súvisiace sídla. Na katastrálnej mape Krásnej z roku 1890 je už obec rozvinutým sídlom s uličnou sieťou po obvode kaštieľa s parkom a susedným, barokovo prestavanom kostolom sv. Jakuba staršieho. Aj tento kostol, ktorý Jakub III. získal späť pre katolíkov od kalvínov v roku 1725, Meškovci ako jeho patróni zveľaďovali a kostol existoval až do 30. rokov 20. storočia, kedy bol po postavení nového, podľa projektu Milana Michala Harminca, zbúraný. Okrem kostola sa v kanonickej vizitácii z roku 1769 spomína aj kaplnka v kaštieli. Práve kaštieľ mal zakrátko prejsť zásadnou prestavbou.

Štvrtá stavebná etapa (koniec 18. storočia)

Ekonomická situácia Meškovcov umožnila pristúpiť koncom 18. storočia  k modernizácii a dostavbe renesančného korpusu kaštieľa, v rámci štvrtej stavebnej etapy vnukom Jakuba III., Jozefom I. Meškom. K jednotraktu s diagonálne situovanými nárožnými baštami boli pristavané nové priestory, ktoré z bášt vytvorili symetrické, pred fasády jednotraktu obojstranne predstupujúce rizality. Zo vstupnej severnej strany bol v strede fasády vytvorený portikus so štyrmi dvojicami toskánskych stĺpov s predsunutým nástupným schodiskom. Stĺpy podopierali kladie s triglyfmi na páske s kvapkami. Na triglyfy napojené hladké mutuli niesli vysadenú rímsu s tympanonom. Hmota portika so sedlovou strechou prekryla staršie renesančné riešenie výzdoby vstupnej časti kaštieľa. Pravdepodobne rovnaký portikus bol vytvorený i na južnej záhradnej fasáde, ktorý sa však nezachoval a bol doložený iba archeologickou sondou. Na katastrálnej mape obce z roka 1890 je ešte zachytený, ale v nesprávnej dĺžke. Postranné rizality boli zo severu a juhu jednoosé, úsady jednotraktu medzi portikom a rizalitmi trojosé. V záujme docielenia symetrie na fasádach boli renesančné okenné otvory premurované a nahradené rovnomerne rozloženými väčšími oknami s rovným prekladom. Čelná fasáda dostala pásovú bosáž, prebiehajúcu po jej celej dĺžke vrátane rizalitov. Nad oknami boli vymodelované bohaté suprafenestry s medailónmi so striedavo mužskými a ženskými, plasticky dôsledne prepracovanými hlavami. Medailóny obopínali dubové ratolesti prepojené stuhami. Nad oknami rizalitov boli osadené reliéfy s gryfmi strážiacimi širokú vázu s kvetmi na kanelovanom podstavci. Korunnú rímsu severnej fasády tvoril pás triglyfmi deleného vlysu, ktorého jednotlivé polia boli vyplnené štukovými maskarónmi a rozvilinami. Pred fasádou medzi portikom a rizalitmi vytvorené mierne vyvýšené terasy. Ostatné fasády mali bosáž iba na úrovni polozapusteného suterénu, vyššie časti fasád boli hladké, ukončené výrazne predstupujúcou korunnou rímsou, obiehajúcou po celom obvode objektu. Iba okná na rizalitoch, orientovaných do záhrady, mali palladiánsky motív – po stranách okenného otvoru boli vytvorené slepé prevýšené obdlžníky evokujúce trojdielne okno, nad ktorými sa klenula lúčovito členená archivolta po obvode polkruhového vybratia s drevenou lamelovou výplňou. parapet okna mal balustrádovú výzdobu. Prvotná farebnosť fasád bola monochrómna, lomená biela. Symetria čelnej fasády bola čiastočne porušená prístavbou prekrytia vstupu do suterénu a podkrovia na severozápadnom nároží západného rizalitu.

V interiéri bol hlavný trakt členený na päť priestorov, z ktorých najväčšia bola stredná sála, napojená priamo na oba portiky s tabuľovým, už nezachovaným stropom. Východný rizalit bol členený na tri a západný na dva priestory. Vo východnom rizalite ostala zachovaná klenba kaplnky, na ktorú bola napojená ďalšia miestnosť širokým, polkruhom zaklenutým otvorom akoby víťazným oblúkom. Do týchto priestorov rizalitu sa dalo vstúpiť aj zadným vchodom od záhrady. V tomto zadnom vstupnom priestore bolo vytvorené schodisko vedúce do suterénu i do podkrovia, ale toto bol neskôr nahradené mladším. Po pôvodnom ostali iba niky na odkladanie osvetľovacích telies.

Suterén ostal takmer bez zmien. Okrem jeho rozšírenia i pod pristavané rizality bola z najvýchodnejšieho priestoru hlavného traktu priečkami vyčlenená samostatná miestnosť. Tvar strechy nie je známy, dá sa však predpokladať, že bol rovnakou valbou ako je i dnes. Komínové telesá s plastickou výzdobou vyústenia prieduchov sa nad plášťom strechy nezachovali.

Nedá sa pochybovať, že kaštieľ mal už v tomto období záhradu. No o jej podobe rozsiahleho anglického parku vieme až z katastrálnej mapy z roku 1890, čo však nemusí zodpovedať jej pôvodnému charakteru. Záhrada bola pred 2. svetovou rozparcelovaná a definitívne zanikla výstavbou bytovky a novej školy v 60. rokoch 20. storočia. Pred čelnou fasádou kaštieľa bol až po cestu, prebiehajúcu popred severnú fasádu s kaštieľom susediaceho farského kostola, ponechaný voľný priestor, dávajúci možnosť dokonale vyniknúť priečeliu kaštieľa.

Katastrálna mapa Krásnej nad Hornádom z roku 1890. Na mape vidieť zakreslený pôvodný kostol sv. Jakuba, kaštieľ s pôdorysom v tvare "L" a veľkú záhradu s fontánou.

Objekt je vo svojom výraze jedinečnou ukážkou čistého klasicisticko-empírového slohu bez najmenších zvyškov baroka, nesúci množstvo typických architektonických prvkov a výtvarných doplnkov charakteristických pre profánnu architektúru tohto štýlu. Pre vyspelosť a čistotu architektonickej podoby kaštieľa sa zdalo byť tradované datovanie jeho výstavby do 80. rokov 18. storočia takmer vylúčené. Veď kaštieľ v Krásnej svojou „modernosťou" svedčí i predsa len barokom ešte poznačený Hefeleho Primaciálny palác v Bratislave alebo Dessewffyho palác v Košiciach a o 20 i podstatne viac rokov predbieha najvýznamnejšie ukážky klasicizmu na Slovensku. Dobu prestavby, nie výstavby ako ešte predpokladá Súpis pamiatok, do 80. rokov 18. storočia však potvrdilo jednoznačné časové zaradenie prvej úpravy klasicistickej prestavby, overené architektonicko-historickým výskumom.

Piata stavebná etapa (posledná tretina 18. storočia)

Vzhľadom na dispozičnú nevhodnosť pôvodného renesančného jednotraktu, ktorý málo vyhovoval obytným nárokom nových užívateľov objektu, došlo už krátko po smrti Jozefa I. Meška (1789), iniciátora prestavby objektu, k rozšíreniu kaštieľa v rámci piatej stavebnej etapy o ďalší trakt, ktorý bol vybudovaný na terasách medzi portikom a rizalitmi na severnej strane pôvodného jednotraktu. Druhý trakt prekryl časť prvotnej klasicistickej výzdoby, ktorá bola na východnej časti fasády presekaná komínovým telesom, vytvoreným pre pristavané priestory. A do ešte vlhkej omietky tohto komínového telesa bol vyrytý dátum jeho vymurovania – august 1799. Toto nespochybniteľné datovanie prestavby potvrdilo, že prvá klasicistická úprava renesančného kaštieľa musela prebehnúť aspoň niekoľko rokov pred rokom 1799, najpravdepodobnejšie ešte za Jozefovho života, teda v 80. rokoch 18. storočia. Tento trakt bol na začiatku plánovanej obnovy kaštieľa v 80. rokoch 20. storočia odstránený.

Odkiaľ sa tu, na abovskom vidieku objavil takýto vyspelý klasicizmus? Dá sa to prirovnať k výstavbe kostola sv. Jána Krstiteľa v Trnave, kde sa na samom začiatku baroka objavuje jedna z najhodnotnejších stavieb tohto slohového obdobia na Slovensku. Aj v Krásnej sa bez postupného prechodu objavuje štýlovo zrelá, vyspelá klasicistická architektúra. Vysvetlenie bude asi tiež podobné ako v prípade Trnavy – kontakty na významné európske centrá sprostredkujúce nové architektonické štýly. Meškovci mali svoje burgenladské sídlo tak blízko k Viedni, že asi nebolo pre nich ťažké zaangažovať na výstavbe vzdialeného kaštieľa architekta, ktorý už mal klasicizmus zažitý, a ktorý nepodliehal strnulejším názorom oficiálnych cisárskych projekčných kancelárií. A že Meškovci, konkrétne Jozef I. Meško, mal ku klasicizmu veľmi blízko, svedči i jeho neveľký, no opäť dokonale zvládnutý empírový náhrobok na krasňanskom cintoríne.

Šiesta stavebná etapa (začiatok 19. storočia)

Kaštieľ prechádzal i v nasledujúcich desaťročiach nemalými zmenami. Už v roku 1828, v šiestej stavebnej etape, bolo k nemu pristavané druhé západné krídlo, čím pôdorys dostal podobu obráteného „L". Až koncom 19. storočia bolo pristavané tretie severné krídlo, čím pred pôvodným objektom vzniklo takmer uzavreté nádvorie. Medzitým ešte došlo k ďalším úpravám objektu, napriek tomu, že Meškovci sa častejšie zdržiavali vo väčšom kaštieli v Haniske. Nakoľko Meškovci už v 1. polovici 19. storočia vymreli po meči, majetky sa svadbami dostali do vlastníctva ďalších významných šľachtických rodoch Uhorska Péchyovcom a Zichyovcom.

Siedma stavebná etapa ( koniec 19. storočia)

Prapraneter Jozefa I. Meška, ktorý klasicistické úpravy rozbehol, Jaquelina-Zinaide sa vydala za grófa Rudolfa Zichyho a určite obaja občas navštevovali kaštieľ v Krásnej, nakoľko ten prešiel koncom 19. storočia, v siedmej stavebnej etape, modernizáciou. Vybavený bol teplovzdušným vykurovaním s kotolňou v suteréne západného rizalitu, novovytvorená kúpeľňa, práčovňa i ďalšie pomocné priestory, kde sa manipulovalo s vodou, boli obložené anglickými kachličkami fialovočervenej farby. Zároveň bola doplnená výzdoba južnej, záhradnej fasády, kde aj okná pôvodného jednotraktu dostali rovnakú výzdobu, vrátane balustrády na parapetoch, akú mali okná na rizalitoch. Tieto úpravy z čias Rudolfa Zichycho, datované rokom 1892, vyrytým do mokrej omietky soklovej rímsy na južnej fasáde, boli pravdepodobne dôvodom, ktorý viedol k tomu, že kaštieľ sa miestnymi obyvateľmi začal nazývať Zichyovský. Upravené boli takmer všetky okenné otvory a vložené do nich kazetované okenné výplne so skladacími okenicami smotanovo bielej farby. Vytvorené boli skriňové niky v niektorých priestoroch. Portikus bol zo strán oddelený od ostatných priestorov skôr predstavaného traktu novou priečkou. Táto stavebná etapa, počas ktorej bol objekt omietnutý okrovou omietkou, bola poslednou, ktorá kaštieľ zveľaďovala. Práce na objekte, ktoré prebehli v 20. storočí mali už charakter skôr deštrukčný (odstránenie južného portika), alebo smerujúci k adaptácii objektu na novú funkciu cirkevnej školy.

Začiatok 20. storočia. Kaštieľ na pohľadnici s už realizovanou prístavbou zo severnej strany, v tom čase už tam sídlila cirkevná škola. Vedľa kostol sv. Jakuba.

 Ôsma stavebná etapa ( polovica 20. storočia)

Posledná ôsma stavebná etapa spadá do minulého storočia. V 20. storočí bol objekt využívaný ako cirkevná, po 2. svetovej vojne štátna základná škola, pričom došlo k mnohým nevhodným zásahom – odstránený bol južný portikus, pristavané betónové prístrešky a vonkajšie schodisko k južnej fasáde, z najväčšej, centrálnej sály sa stala telocvičňa, časť výzdoby fasád bola zlikvidovaná.

 Tendencie adaptovať časť kaštieľa na kultúrny dom podľa plánovaných projektov Milana Michala  Harminca koncom 30. rokov už realizované neboli pre začiatok vojnových udalostí. K ešte nevhodnejším zásahom došlo po odchode školy do nových budov v bývalej záhrade kaštieľa. Koncom 80. rokov 20. storočia sa pristúpilo ku komplexnej obnove objektu, ktorá začala odbúraním západného a severného krídla i pristavaného traktu k renesančnej hmote. Nasledovala výmena krovu, odstrojenie objektu od všetkých podláh, dverných a okenných výplní i inžinierskych sietí. Zrútený bol strop nad centrálnou sálou i miestnosťou východne od nej. Následne sa prikročilo k zabetónovaniu suterénu a podláh prízemia i podkrovia. Rok 1989 práce našťastie zastavil, ale zároveň nadlho nechal objekt bez reálnej perspektívy na záchranu.

Deviata  stavebná etapa (rekonštrukcia a záchrana - 28.6.2012 – 31.05.2013)

Až po 22 rokoch sa podarilo neziskovej organizácii Zachráňme kaštieľ v Krásnej za účinnej finančnej podpory Európskej únie, Slovenskej republiky a mestskej časti Krásna  vrátiť meškovskému, klasicistickému kaštieľu život a z ruiny urobiť dôstojného reprezentanta svojej nádhernej histórie.